Básnik žije vo svojich veršoch...

V pondelok sa objavila v médiách správa: "Práve 11. januára pred dvanástimi rokmi nás navždy opustil básnik, literárny historik, prekladateľ, esejista, vysokoškolský pedagóg Milan Rúfus..."

O tom, že Rúfus je pojem ľudsko – človečenský vypovedajú vďakyplné slová uznania na sociálnych sieťach. Pod správu pridávajú kvety a viacerí zapaľujú virtuálne sviečky. Katka Devečková v pondelok ráno napísala krátku básničku, ktorú ponúkame k prečítaniu a zamysleniu.

Svetielka poďakovania a úcty v tento deň zapálili na mieste posledného odpočinku aj predstavitelia Závažnej Poruby. Pripomenuli jeho verše, ktoré básnik venoval rodným pri svojej osemdesiatke v decembri 2008: "So všetkou vrúcnosťou, ktorej som schopný, Pane, s úsmevom cez slzy ďakujem za kolísku. Veľmi Ti ďakujem, že stojí tam, kde stála..."

Dvanásť rokov ticha (Katarína Devečková)

Uprostred zimy

napĺňa sa čas.

Cmiter bielou dýcha,

na hrobe kvitne mráz.

Dvanásť rokov ticha.

Už dvanásť rokov, Majstre,

nepočuť váš hlas.

Spodný konár lipy -

na ňom štebot vtáčí.

Nesmelý a tichý,

nekonečne vďačný.

Poludnica nocou

i dňom spánok stráži.

Plamienok sviečky

spája nás.

Zohrieva srdcia

v každý čas.

Text: -dm-, báseň: -Katarína Devečková-, foto: -Zuzana Vallušová-, ©2020-webm-

Mohlo by vás zaujímať...