ktoré dali básnik a jeho rodisko
Dar prvý - zvony
Zvony sú jednou z najpôsobivejších básnických zbierok Milana Rúfusa. Motív zvonov sa opakuje aj v iných zbierkach a zvony hlaholia aj vtedy, keď o nich básnik nehovorí.
Pre tých, ktorí počuli v Porube zvony po nociach pri požiaroch a za dňa pri sviatkoch, majú iný zvuk ako pre iných.
Dar druhý – génius loci alebo duch lokality
Podľa antickej filozofie každé miesto, kde ľudia žili, malo svoju nehmotnú ochranu – ducha, ktorý doň vdychoval život, formoval atmosféru i charakter.
Génius rodnej obce. Celý život sprevádza básnika ako prvotné zakotvenie.
Dar tretí - zdedená tradícia želiarov
Poruba až do začiatku spriemyseľňovania Liptova bola príbytkom pre želiarov, bezzemkov. Až keď si vydreli kapitál v garbiarňach a lebo na murárčine v Pešti, poskupovali pozemky a žili. Žili odpoly zahľadení do hrudy, na pluh, odpoly do sveta, do škôl.
Dar štvrtý – sizyfovské projektovanie života
Príbeh generácie, ktorá počas svojho života musela znova a znova stavať svoj zrúcaný projekt života.
Aj Rúfusovi pripadla generačná povinnosť odstraňovať ruiny nádejí. Teraz na konci milénia, keď sa osídľujeme v materiálnej súčasnosti ako v démonickej cukrárni, majster nás oslovuje takto:
„Ak budete používať oči na to aby ste videli svoje bytie, budete ich potom používať na plač nad svojim bytím“.
Dar piaty – dar rozprávky
Rúfus nazval rozprávky chlebom starej mamy. Vďaka nim mu bolo dopriate nestratiť kľúč od zázrakov sveta detstva, kde horia drevené skaly, hovorí hrášok a osliatka hrajú na harfe. Dar rozprávky teda.
Za veľa darov vďačí táto obec Milanovi Rúfusovi. Ale zdá sa, že je to obojstranné.
(Esej Bohuša Kováča upravila PaedDr. Soňa Barániová)
