V deň šesťdesiatych narodenín Trojkráľovej Zuzanky Rúfusovej spomienka na jej meniny v roku 2019 vo Fialkovom údolí v Bratislave.

Občas má osud dievčie meno.

Pri akom nezaspíš

zvečera do rána.

Nemyslíš na iné,

nehľadíš na bremeno.

Ten údel náš má meno Zuzana.

Zuzanka, Zuzka...

Cestička úzka

a radosť široká.

Od roka do roka

na samú seba čaká.

Láska vždy býva taká.

Tieto nádherné verše napísal Milan Rúfus svojej dcére Zuzanke na meniny v roku 2008. Ďalších jej menín sa už nedožil.

Údel menom Zuzana. Ich údel, celoživotný, spoločný. Rozdelený medzi dvoch, ľahšie sa znáša. Keď však ostane človek sám, údel sa zdvojnásobí. A pribúdajúcimi rokmi je ťažší a ťažší.

Dlhé roky som nosila v peňaženke lístoček s adresou Rúfusovcov do Fialkového údolia v Bratislave. Dlhé roky som nenabrala odvahu napísať Majstrovi. Ani v tom najkrajšom sne sa mi neprisnilo, že v jeden horúci augustový deň budem stáť spolu so Soňkou Barániovou pred ich domom a čítať túto adresu naživo. Ďakujem osudu aj Pánu Bohu, že mi to bolo dopriate. Čas prežitý v spoločnosti pani Magdy a Zuzanky bol plný emócií – lásky matky k večnému dieťaťu, odkázanému na jej dvadsaťštyri hodinovú pomoc a starostlivosť, na bolesť skrytú v každodennej rutine, na silu krehkého tela, neviem odkiaľ prameniacu, na holú skutočnosť. Na našu otázku, ako pani Rúfusová všetko zvláda, odpovedala jedným slovom – musím. Musí ráno vstať, aj keď ju niečo bolí, musí sa postarať o Zuzanku, musí nakúpiť, musí navariť, musí poriadiť. Všetko musí. Lebo Zuzanka má už len ju, svoju mamu.

Pár hodín strávených v spoločností dvoch silných osobností skúšaných životom, bol jedinečný.

Z Fialkového údolia sme odchádzali s veľkým darom poznania a uvedomenia si malých nepodstatných, neporovnateľných ľudských bolestí. V deň Zuzankinho sviatku sme boli vlastne obdarené viac my. Cestou domov sme mlčali.

Ďakujeme pani Magda, aj Tebe Zuzanka.

Text: -Katarína Devečková-, foto archív: -kd-, ©2021

Fotogaléria: